Lewit
a jeho vplyv na náš život ...

Charakteristika 
Dátum narodenia: 23. apríl 1998 
Pohlavie: valach
Plemeno: slovenský teplokrvník 
Vstup do nášho života: 12. október 2002 

"U nás familiárne Lewo, Lewitko" ...prvý vlastný kôň, ktorý naštartoval aktívny návrat ku koňom a neskôr k ich záchrane"


Príbeh Lewita a nielen jeho ...

V prípade Lewita ide o osud. Lewit je dar. A to doslova. A v jeho príbehu budem osobná, lebo to bol práve on, kto ma po dlhých rokoch vrátil späť do aktívneho života s koňmi a o pár rokov neskôr otvoril dvere do sveta ich záchrany. A je to príbeh, viac menej veselý, preto sa o ňho rada podelím aj s Vami ... 


Lewit sa narodil a do svojich 4 rokov žil v úplnej rodine, čo je u koní často nevídané. Na jednom mieste mal mamu, sestry i svojho otca. Možno povedať, že mal krásny život. Preháňal sa v stáde, kde okrem svojej rodiny mal ďalších konských kamarátov a rovesníkov. K dispozícii mali veľké kopcovité trávnaté výbehy, ale aj murovanú maštaľ s boxami, kde v prípade nepriaznivého počasia mohli v teple a suchu odpočívať a tešiť sa na nové dobrodružstvá. 

Táto idyla skončila, keď sa majiteľ koní ocitol vo finančných problémoch. Ako podnikateľ v poľnohospodárstve zažíval ťažké časy a kone sa stali luxusom. Prišiel čas, keď bol nútený kone predať. Keďže ich miloval, bolo to preňho bolestivé a nesmierne ťažké rozhodnutie. 

O Lewita prejavil záujem pán, "nekoniar," ktorý si chcel splniť sen o vlastníctve koňa. A tak si jedného dňa pre Lewita prišiel. Nie je nič horšie pre mladého koňa, odchovaného v stáde a voľnosti, keď sa dostane do neskúsených rúk laika, malého priestoru a do samoty, bez spoločnosti koní. Lewit sa dostal do, preňho, priam zúfalých podmienok. Na dvorček cca 10 x 10 m, kde stál sám, opustený. Jeho potravou bolo seno a suchý chlieb. Takto to majiteľovi niekto poradil, že to koňovi stačí. Deň šiel za dňom a Lewit chradol psychicky i fyzicky. 

Po cca 4 - 5 mesiacoch to pôvodnému majiteľovi nedalo a šiel sa na Lewita pozrieť, ako sa mu darí. Finančná situácia sa mu síce nezlepšila, ale uvedomoval si, že v čase núdze predal mladého koňa do rúk neskúseného človeka, tak ho trápilo, či urobil dobre. Keď uvidel Lewita, bolo mu okamžite jasné, že tam ostať nemôže. Z veselého, sebavedomého a energického mladého koňa ostal len úbohý tieň bez iskry v oku, stojaci so zvesenou hlavou v rohu malého blatistého výbehu. Ako sám priznal, bolo mu do plaču, keď takto videl koňa, ktorému pomáhal na svet. 

Našťastie si aj nový majiteľ Lewita uvedomil, že mať sen je fajn, ale realita spojená so starostlivosťou o koňa je niekedy na hony tomu romantickému snu vzdialená. Dohodli sa teda na vrátení peňazí a Lewit putoval späť domov. Už to však nebol ten istý kôň. Bál sa aj vlastného tieňa, k ľuďom bol nedôverčivý, až útočný. A samozrejme, bol stále na predaj. Tentoraz mal však majiteľ jasnú predstavu o tom, komu ho predá. 

OSUD MENOM LEWIT  

A tu do príbehu i života Lewita vstúpil môj manžel Jaroslav s rodinným kamarátom Martinom. V tom čase som bola extrémne vyťaženou majiteľkou top eventovej agentúry. Organizovala som náročné eventy so svetovými osobnosťami, slovenskými celebritami a veľké manažérske i charitatívne projekty. Blížil sa deň mojich 33. narodenín a Jaroslav mi chcel dopriať niečo, čo ma v tom šialenom pracovnom tempe aspoň trošku spomalí. Dobre vedel, že od ranného detstva milujem kone, ktorým som venovala podstatnú časť svojho života, a tak ho napadlo, že mi kúpi prvého vlastného koňa. Vedel, že som po vlastnom koni vždy túžila, ale vzhľadom na časovo náročnú prácu, ktorú som tiež milovala, by som si ho sama nekúpila. Oslovil teda kamaráta Martina, aby nejakého zohnal. A Martin, absolútny laik v oblasti chovu koní, netušiac ani čo je výška v kohútiku, poznal práve majiteľa Lewita. Slovo dalo slovo a Lewit zmenil majiteľa na majiteľku. 

Pracovne vyťažená som ani len netušila, čo títo dvaja plánujú, aký dar k narodeninám sa pre mňa chystá. Keď nadišiel  "deň D" bolo akurát škaredé jesenné počasie. Sychravý október. V kostýme a lodičkách som práve ukončila stretnutia, keď mi Jaroslav a Martin spolu s ďalším kamarátom oznámili, že s nimi musím ísť pre svoj narodeninový dar. Netušila som kam, ani pre aký dar. Keď ma však viezli cca hodinu mimo Bratislavu, začala som tušiť, že ten dar bude mať 4 nohy. Počas cesty si zo mňa riadne uťahovali. Snažila som sa uhádnuť o čo ide. Stále ma vôbec nenapadlo, že by mohlo ísť o koňa, veľkú zodpovednosť. Myslela som si, že ideme k nejakému chovateľovi pre psa, mačku, zajaca, škrečka ... Zábava gradovala, až sme zastali v jednej obci. Tam nás čakal majiteľ Lewita s dodávkou, do ktorej sme prestúpili. Na mňa, premerajúc si ma pohľadom, v kostýme a lodičkách, sa len usmial, ale nepovedal nič. Dodávka nás viezla ďalej, mimo obec, hrboľatou cestou na družstvo. Všimla som si, že sa vedľa cesty pasú ovce. Opýtala som sa, či mi chcú darovať jahňa. Všetci sa len zasmiali. Zjavne sa im táto hra páčila. 

Konečne sme dorazili na miesto. Auto zastavilo pred stajňou. Majiteľ Lewita vošiel dovnútra a o chvíľu vyšiel s hýbajúcim sa vrecom von a položil ho predo mňa na zem so slovami "toto je Váš dar k narodeninám".  Zmeravela som, všetci okolo sa srdečne smiali. Z vreca som vyslobodila malé prasiatko s červenou mašľou okolo krku. V tej chvíli sa mi v hlave zapol motor myšlienok na plné obrátky, čo len budem s týmto malým ciciakom robiť. Kam ho dám a na čo mi vôbec bude. Ako potrava by iste neskončil. Partička veselých chlapov ma nechala chvíľu v domnienke, že to malé vystrašené prasiatko je môj narodeninový dar. Majiteľ Lewita napokon otvoril dvere stajne a pozval nás všetkých dnu. Na vysokých opätkoch som vcupitala do prostredia, ktorého vône som dôverne poznala. V stajni sa nachádzalo asi 5 koní. Hlavy obracali zvedavo do uličky k návštevníkom. Pred jedným z boxov sme zastali a majiteľ mi, so širokým úsmevom na tvári, oznámil: "Toto je Váš Lewit". V tej chvíli som si logicky pomyslela, že mi Jaroslav zaplatil jazdu na koni. Už dlho som kvôli práci na koni nesedela. Moje úvahy mi však prerušil, keď ku mne pristúpil, objal ma a povedal: "Láska, toto je môj a  Martinov dar k Tvojim narodeninám. Tvoj prvý vlastný kôň." 

Ostala som v nemom úžase a môjmu mozgu pár sekúnd trvalo, kým túto správu spracoval. Ako v tranze som otvorila box, vošla k Lewitovi, automaticky ho objala okolo krku a natešená som si k nemu pritisla tvár. Srdce mi bilo ako zvon. Nevnímala som okolie, ani Lewita, preto som nevidela, ako nesúhlasne klopí uši a dvíha zadnú nohu. Nevidela som, ako majiteľ, stojaci pred boxom dvíha varovný prst a príkro hovorí "Lewit", čím mu naznačuje, aby sa o nič nekalé nepokúšal. Lewit bol však zjavne v rovnakom úžase z priameho návalu citov svojej novej majiteľky, a tak sa zmohol len na tie sklopené uši a polozdvihnutú zadnú nohu. Keď som sa, po vybozkávaní a vyobjímaní rovnako prekvapeného Lewita, konečne zmohla na slovo "ďakujem" a vyšla z boxu, neverila som, že sa mi práve v tejto chvíli splnil celoživotný sen. V eufórii som všetkých tiež vyobjímala, netušiac, čo ma s Lewitom čaká:) 

Po formalitách spojených s podpisom kúpno-predajnej zmluvy a ďalších dokumentov, som sa ešte raz rozlúčila s Lewitom, už svojim koňom a sľúbila mu, že o týždeň prídem. Tak sa aj stalo. O týždeň sme s Jaroslavom prišli, aby som si, už v pokoji, dôkladne pozrela, koho mi to vlastne kúpili. Keď sme prišli na družstvo, Lewit bol už nasedlaný, nauzdený, aby som si ho vyskúšala. Logika kúpy síce úplne opačná, ale čo už. Darovanému koňovi sa na zuby nepozerá. Dar je dar. Aj keď, ako sa neskôr ukázalo, tento priam "danajský". 

Lewit bol učebnicovou ukážkou toho typu koňa, o ktorého by nikto pri zmysloch ani nezakopol, jedine snáď poľský obchodník. Aj keď bol v známom prostredí, bál sa všetkého naokolo, aj vlastného tieňa, uskakoval, nechcel ísť dopredu, fučal, bránil sa holeni, atď, atď. Vo svojich 4,5 rokoch na sebe zniesol len sedlo, uzdečku so zubadlom a jazdca na svojom chrbte, pokiaľ mu tam nezavadzal. Aj to však bolo lepšie, ako nič. Aspoň sa už na ňom dalo sedieť a bol to prvý vlastný kôň, čo na tom, že trošku pomýlený a nebezpečný. 

Ako dnes sama o sebe otvorene hovorím, pomýlená som bola vtedy predovšetkým ja. V tom čase som netušila nič o metódach prirodzenej komunikácie a partnerstva, o tom, že na koni v takom veku sa nemá ešte jazdiť, ale pracovať s ním zo zeme a mnoho ďalších podstatných vecí pre kvalitný vzťah s koňom. To prišlo síce neskôr, ale našťastie prišlo a dnes už nie je cesty späť. 

Za Lewitom sme opäť prišli o týždeň. Tentoraz ho len pozrieť, bez úmyslu na ňom jazdiť a dohodnúť sa na jeho prevoze do jazdeckého areálu, cca 300 m od bytu, kde sme v tom čase bývali. Lewit bol vo výbehu spolu s ostatnými koňmi. Veselo sme prekročili ohradu a smerovali, volajúc jeho meno, k nemu. Lewit sa však neunúval ani len zdvihnúť hlavu od chutnej trávy. Keď sme boli od neho na pár krokov, prudko hlavu zdvihol, sklopil uši a s výrazom Boha pomsty sa na nás vyrútil. Stihli sme obaja uskočiť za neďaleký strom a neveriacky pozerali na vlastného koňa. Našťastie sa Lewit, po úspešnom odohnaní narušiteľov jeho poobednej siesty, lenivým krokom vybral opačným smerom za koňmi. My dvaja zase rýchlym behom za ohradu a s pocitom veľkej úľavy, už v bezpečí, sme skonštatovali, že s Lewitom bude ešte veselo. 

Veselo onedlho naozaj bolo. Nadišiel deň dovozu Lewita do nového domova. S bývalým majiteľom sme sa dohodli, že ho privezie v sobotu o 14.00 hodine. Box mal fešák pripravený, pekne nastlaný s kopou sena v rohu. Mrkvičky a jabĺčka nachystané, jednoducho uvítanie ako sa na milujúcich majiteľov patrí. Blížila sa druhá hodina popoludní a radosť sa miešala s obavami, ako bude Lewit reagovať v novom prostredí. Bolo pol tretej, tri, štyri, pol piatej, november, teda už tma a Lewita nikde. Nikomu sa nedalo dovolať a tak sa logicky natískala otázka, čo sa stalo. 

Tesne pred piatou hodinou vošiel konečne do jazdeckého areálu prepravník v podobe veľkej dodávky. Zastavila tesne pred vchodom do stajne. V tej chvíli sa z nej ozvalo zúfalé erdžanie a riadny buchot. Oboje nabralo na intenzite potom, čo sa Lewitovi zo stajne ozvali jeho noví konskí spolubývajúci. Prikročila som k dverám dodávky, aby som ich otvorila a zúfalého a vydeseného Lewita vyviedla von. To mi však jeho bývalý majiteľ hneď vyhovoril, že to radšej urobí sám. A urobil dobre. Z dodávky s ním Lewit vyletel ako víchor a mal čo robiť, aby ho nasmeroval do jeho boxu. Našťastie to bol hneď druhý box od vchodových dverí, tak sa to podarilo na prvý šup. V celej stajni bolo razom veselo. Lewit všetkých ešte raz patričným erdžaním pozdravil, noví kámoši mu rovnako intenzívne odpovedali. Pripravovala sa však večera, a tak bol po chvíli Lewit menej zaujímavý. Bývalý majiteľ sa so mnou a Jaroslavom rozlúčil a s viditeľnou úľavou, že je Lewit v dobrých rukách odišiel. V ten deň sa začala nová etapa v našom živote, rovnako v živote nášho nového člena rodiny. 

Na druhý deň popoludní som sa s Jaroslavom a nadšením vybrala za Lewitom. Ten pocit, že idem za vlastným koňom bol neopísateľný. Plní eufórie a obťažkaní vreckami mrkvy a jabĺk sme vošli do stajne. Keď sme sa blížili k Lewitovmu boxu, v ústrety nám vyšiel ošetrovateľ. Opýtal sa, či je TEN kôň môj. Keď sme mu potvrdili jeho dobrý odhad, posťažoval sa, že ho Lewit pri čistení boxu kopol a zaútočil naňho, tak aby sme s tým niečo robili, lebo sa nechať zabiť takým, citujem: "žebrákom" nehodlá. Dobrá nálada bola razom preč. Sľúbila som mu, že sa budem snažiť pracovať s Lewitom, aby sa to už neopakovalo. Prvá lekcia mala začať už o malú chvíľu. 

Mala som už skúsenosť s týranou a v dôsledku toho extrémne agresívnou kobylou, s ktorou som si ešte v tínedžerskom veku vybudovala krásny vzťah a veľa ma naučila. Nepochybovala som preto, že to tak bude aj s Lewitom. Okrem toho stále u mňa prevládala väčšia radosť z vlastníctva koňa, ako obavy z toho aký je. Otvorila som box, Lewit sa ostentatívne otočil zadkom ku mne a sklopil uši. Dával najavo, že nemá o kontakt so mnou záujem. Šušťanie vrecka s mrkvou a jablkami ho však rýchlo presvedčilo, aby zmenil názor. Nasadiť ohlávku potom nebol problém. 

Bol november a vonku mrzlo. V areáli však mali krytú jazdeckú halu a v tom čase prázdnu. Vzali sme teda Lewita do haly, aby si pobehal a mohli sa lepšie spoznať. Od momentu ako sme ho pustili z vodítka navoľno, prebral Lewit velenie. Opäť sa na nás vyrútil so sklopenými ušami a nepríjemným výrazom. V strede haly boli našťastie naukladané stojany a bariéry na skokový tréning, tak sme sa stihli skryť za nich. Lewit behal okolo so vztýčenou hlavou, vysoko neseným chvostom a fučal, jasne dávajúc najavo, kto je tam pánom. Obom nám bolo jasné, že sa tak skoro von nedostaneme.  Vždy keď okolo nás Lewit so sklopenými ušami a vyhadzujúc zadnými nohami prebehol, odohnala som ho. Po chvíli mal Lewit behania dosť a začal skúmať nové prostredie. Pomaly sa upokojil, niekoľkokrát vyváľal a kráčal si sem tam, jedným očkom a uchom vždy sledujúc, čo my dvaja robíme. Keď sa, po vyše hodine, vzdialil až na opačný koniec haly, vybehli sme, najrýchlejšie ako sme vedeli, k vchodovým dverám. Lewit okamžite vyštartoval za nami. Tentoraz to však už nebol agresívny výpad, ale strach, že ho tam necháme samého. Keď k nám dobehol, jeho zúfalstvo bolo vidieť v jeho očiach. Nechal sa pohladkať, pripnúť vodítko a spokojne sa odviesť do boxu, kde som ho vyčistila a dostal večeru. Od toho dňa som sa Lewitovi venovala už len ja. Jaroslav, po tomto zážitku, pochopil, že ku koňom zase až taký vášnivý vzťah nemá, aby riskoval svoje zdravie, či rovno život. Napriek tomu, o niekoľko rokov neskôr sa z neho milovník koní predsa len stal:)

Musela som zladiť náročnú prácu a čas na Lewita. Začala sa púť dvoch bytostí, ktorí si k sebe snažili nájsť cestu. Nebolo to vôbec jednoduché, lebo Lewit bol ako časovaná nebezpečná bomba a jazdiť na ňom bola naozaj výzva. Tiež som vtedy, ešte "nevedomá a neosvietená", fungovala na princípoch starej školy konvenčného nazerania na prácu s koňmi v štýle "kôň MUSÍ poslúchať a makať pre človeka". Nezaobišlo sa to bez pádov, dokonca otrasu mozgu, modrín. Bola to cesta pokusov, omylov, akceptácie "múdrych rád" starých, ale nevzdelaných koniarov, ktoré do vzťahu priniesli len násilie, nepochopenie a frustráciu na oboch stranách.  

Až jedného dňa, na internete som objavila, že existujú iné metódy práce s koňmi formou prirodzenej komunikácie a partnerstva. Od Montyho Robertsa, Pata Parelliho, Klausa Ferdinanda Hempflinga, Toma Dorranca a mnohých ďalších a s tým spojený úplne iný svet fungovania a rozvíjania vzťahu medzi človekom a koňom. Bolo úžasné a fascinujúce sledovať, ako sa Lewit, vďaka novému, ale preňho ďaleko zrozumiteľnejšiemu a príjemnejšiemu prístupu mení. Stal sa z neho kôň, s ktorým sa dalo pracovať zo zeme a vo voľnosti bez čohokoľvek (žiadna ohlávka, uzdečka, lonž ...), bez ohľadu na to, či okolo neho boli iné kone. Vždy sa sústredil len na mňa. Pribudli hry, ktoré sme vo voľnosti spolu hrávali. Nebolo už potrebné ani zubadlo a v pohode sme chodili na vychádzky do prírody, či dokonca na Hubertovu jazdu s cudzími koňmi len na ohlávke. Pribudlo množstvo ďalších benefitov a príjemných vecí, ktoré boli pri klasickom štýle práce pred tým nepredstaviteľné. 

S pribúdajúcimi vedomosťami, skúsenosťami a meniacim sa vnímaním z "MUSÍŠ na CHCEŠ" som sa začala nielen na prácu s koňmi, ale aj ich život, teda manažment chovu pozerať cez optiku koňa. A začalo mi, logicky, množstvo vecí v jazdeckom areáli veľmi prekážať. Už nebola cesta späť. Už sa nedalo pozerať na to utrpenie koní zavretých väčšinu času v malých boxoch, ktoré sa vyhnojili len raz denne, na ich vážne psychické problémy, na nedostatočné kŕmenie koní nastavené podľa pracovného času ošetrovateľa, nie skutočných potrieb koní, vyplývajúcich z ich anatómie a fyziológie, na nezmyselné strihanie koní v zime a následne nesprávne dekovanie, na surové zaobchádzanie mladých dievčat a žien s koňmi počas jazdenia, na doslova týrané kone v jazdeckej škole a množstvo ďalších vecí, ktoré ešte stále množstvu koniarov pripadajú normálne a bežné, ale koňom veľmi ubližujú. 

S pribúdajúcimi nájomnými a športovými koňmi v jazdeckom areáli a rastúcim počtom trpiacich koní v rukách nevzdelaných a egoistických majiteľov silnela moja túžba mať koňa doma a nastaviť si vlastné pravidlá v zmysle etológie koní a ich skutočných potrieb. 

A keď sa nám jedného dňa podarilo kúpiť dom s veľkým pozemkom v neďalekej obci, bolo jasné, že sa bude budovať zázemie pre min. dva kone, aby Lewit nebol sám. A tu sa končí jeden príbeh a začína nový. Príbeh poslania v záchrane týraných koní a s tým spojenej životnej filozofie i celého životného štýlu novej ľudsko-zvieracej rodiny. Ale to je už skutočne dlhý príbeh s množstvom udalostí, koní, utrpenia i radosti zo záchrany, na ktorý by nestačila jedna kniha ...

Ak ste sa dočítali až sem, snáď tiež pochopíte moje pohnútky aktívne pomáhať koňom, ktoré trpia, sú nepochopené a ich život je jedna veľká fyzická a psychická bolesť ... Ak sa tak stane, úprimne Vám za Vaše porozumenie ďakujem. 

Ing. Lenka Kmeťová
Zakladateľka a predsedníčka o.z.